( O LOVE TROCHA INAK )

 

    Na tom, že bol lov hybnou silou rodiaceho sa ľudstva sa antropológovia zhodli. Bol ale najskôr zábavou, než sa stal potrebou? Položiť si takú otázku je dôležité. Pokiaľ sa človek líši od zvieraťa svojím aktívnym prístupom k výzvám, lov ako zábava by ho býval  s ťažkosťou prijal k začleneniu mäsa do jeho potravy. Ale pokiaľ naopak lov od počiatku slúžil len k obstaraniu potravy, chov zveri by nutno musel znamenať začiatok jeho konca. A tak už od svojho počiatku neslúžil lov len k ukojeniu hladu, ale živil zároveň aj myseľ. Dokazujú to už praveké  jaskynné malby. V literatúre sa  téma lovu objavovala už od dôb Homéra a následne inšpirovala umenie  až do 19. stor., v ktorom sa lov stal tak isto dôležitým tématom ako láska a náboženstvo.

  Tvrdenie zarytých odporcou lovu, že táto činnosť upadla svojho významu , keď už neplní funkciu zaisťovania potravy, nieje len historickým, ale aj kultúrnym omylom a chybnou úvahou. Obhajovať lov kôli jeho tradícii však nieje o nič lepšie. Existujú tradičné zvyky, ktoré majú svoje korene v bližšej či vzdialenejšej minulosti. Obecne však lov pretrval len vďaka svojej prispôsobivosti k jednotlivým obdobiam. Aristokracia ho považovala za vznešenú činnosť a zavrhovala v tomto ohlade všetky nečestné prejavy, francúzska revolúcia lov priblížila k ľudovým masám, republika sa snažila krotiť jeho nevázanosť. Jediným spoločným znakom zostalo chovanie lovca, ktorý sa neustále pohybuje na hranici toho, čo je ešte prijateľné. Prijateľnosť je však spoločenská norma, ktorá sa neustále mení.

  Základné lovecké mýty o  svätom Hubertovi zo 7. storočia sa zhodujú v tom, že každý, kto sa poddá tejto vášni, sa vystavuje nebezpečiu. Lovec Aktaion bol zožraný psami potom, čo mo Artemis premenil v jeleňa za to, že porušil zákaz lovu. Vášnivý lovec Hubert zanechal lov, keď spatril medzi jelennými parohami kríž a počul hlas, ktorý mu hovoril: Pokiaľ sa nerozhodneš pre život v Boha, čoskoro upadneš do propasti pekiel. Neskôr , keď sa Hubert stal biskupom, získal moc liečiť besnotu , ktorá bola alegóriou vášne pro zabíjanie. Artemis a Hubert  ako ztelesnení lovu majú chrániť divokú prírodu pred človekom,ale taktiež človeka pred prírodou. Tieto mýty ukazujú, že každá vášeň by mala mať svoje hranice, za ktorými sa už nachádza morálna a spoločenská nespútanosť. Lov je potešenie, ktoré spočíva v ovládaní seba samého, nieje obyčajným právom.

  Premeny krajiny, podmieňujúce vývoj stavou živočíšnych druhov a ich rozmanitosť, zásadným spôsobom ovlivňujú svet lovca. So znepokojením sleduje prírodu, ktorá je podľa jeho uváženia v žalostném stave, a ťažko príjma obecné nadšenie  pre rekreačný pobyt v prírode. Tieto ekologické, psychologické  a kultúrne premeny v ktorých vzbudzujú obavy o budúcnosť jeho loveckej vášne. Potvrdenie nezadateľného práva loviť v odpoveď na uvedené civilizáčné zmeny neponúkajú žiadnu perspektívu do budúcnosti. ba čo horšie, predstavuje riziko marginalizácie lovu a predstupeň jeho úplnej likvidácie. Buďeme sa zaujímať  so zmienenými javami, musíme vziať do úvahy, že lov v dnešnom slova zmysle už nemôže byť tým, čím býval kedysi. Lovec sa dnes musí  snažiť pochpiť názory ostatných ludí a to, čo sa deje v jeho okolí. Verejnosť žiada po lovcovi len to, aby nebránil turistom v ich aktivitách. Lovec pritom jej podporu potrebuje. Pokiaľ bude lovec len tým, kdo zabíja zvieratá, jeho šanca , že bude pochopený sa zmenšuje v súvislosti s tým, ako sa síli názor, že je treba zver chrániť. Ale pokiaľ  jeho činnosť povedie k rozhojneniu druhov, zistí verejnosť, že je užitočný. Očakávania verejnosti sú v tejto oblasti výrazne odlišné od očekávania lovca.

  Starať sa o premnoženú populáciu divočiakov a snažiť sa omedzovať škody, ktoré spôsobujú v poľnohospodárstve, oplotením lesných porastou elektrickými plotmi neodpovedá očekávaniu verejnosti. Napriek tomu obnova prirodzeného prostredia napríklad pre výskyt jarabíc vedie k rozkvetu celej skupiny rastlinných a živočíšnych druhov. V tomto prípade splýva záujem lovcou i verejnosti a darí sa tak prekonávať jej predsudky.

  Pre každý druh zveri- veľkú zver, drobnú zver stálu, drobnú zver prebiehavú popisujú autori poľovníckej praktiky na základe kultúrneho  a potom technického prístupu. V každej z týchto častí hovoria o etológii druhov a o rozvoji miest ich výskytu. Plánovaný lov sa predovšetkým podieľa na ochrane krajiny, zabýva sa kapacitami zazverenia jednotlivých prostredí a konečne zajisťuje odlov zveri v závislosti na vývoji jej populácie. Lovec, ktorý ide s dobou, venuje pozornosť aj ostatným činnostiam v prírode, ako už poľnohospodárskym, lesníckym či rekreačným.

  Preto vytvorením tejto stránky sme chceli poukázať hlavne na osvetu dnešného ako aj minulého aj budúceho poľovníctva. Záujmi poľovníctva nie su len o sprodstredkovaní lovu, zabíjaniu, ako opisuje dnešná verejnosť, ale je akousi vášnou, láskou k prírode.

                                                                                                                                                            (  Paul-Henry Hansen-Catta a Miroslav Šrámek )

 

              Lovec je sám uprostred sveta plného dojmou, zvukou, pachou a pohybou. Loviť znamená poznať a pochopiť tento tajomný svet, vytvoriť vzťahy medzi činmy, ktoré spolu zdánlivo nesúvisia, vidieť to, čo väčšina ľudí nevidí, počuť to, čo väčšina ľudí nepočuje.

                                                                                                                                                            ( Alain Schnapp )

 

  To znamená, že pri naplnení kapacity životného prostredia sa početnosť určitého druhu zveri ani pri úplnom zákaze lovu ďalej už nezvýši, ale zvýši sa jeho mortalita a, samozrejme, prejavia sa aj účinky ďalších regulačných mechanizmov ako napr. pokles hmotnosti, zhoršenie kondície a zdravotného stavu, zmenšenie telesnej veľkosti a zvýšená emigrácia do okolia. Ďalším sprievodným znakom takéhoto prezverenia sú aj zvýšené škody spôsobené zverou. Keby napr. poľovníci prestali loviť jeleniu, diviačiu alebo inú zver, všetky uvedené sprievodné prejavy prezverenia by mali vážne negatívne a to nielen ekonomické, ale i biologické dopady na našu krajinu. Mohlo by sa však stať aj to, že by sa natoľko rozšírilo pytliactvo, že zver by bola postupne celkom vyhubená.

  Iné je, že početnosť a populačná dynamika zveri sa riadia podmienkami a kapacitov životného prostredia. Ak napr. ekológia našej súčastnej agrárnej krajiny prestala vyhovovať dropovi alebo jarabici, lebo im už neposkytuje vhodné životné podmienky, zákaz lovu nič nerieši.

Záchrana je možná iba zlepšením životných podmienok. Pravda, ich lov by bol nanajvýš nezodpovedný a preto je v takomto prípade neprípustný, lebo by už nešlo o kompenzačnú mortalitu, ale o ďalšie zníženie populácie. U týchto ohrozených druhov totiž už samotná prirodzená mortalita v dlhodobom priemere prevyšuje prírastok populácie, takže početnosť postupne klesá.

  Zodpovedný a trvalo udržatelný manažment zveri teda prispieva k jej zachovaniu, lebo je z nej aj ekonomický. V minulosti sú síce známe prípady vyhubenia druhov nadmerným lovom, napr. miliónových kŕdlov amerického sťahovavého holuba alebo kapského leva, juhoafrickej zebry a mnohých ďalších, to sa však nerobilo v rámci plánovaného a organizovaného poľovníctva, ale práve v protiklade s jeho princípmi a zásadami. Ani masové vraždenia amerických bizónov, ktorých posledné jedince sa podarilo zachrániť len v hodine dvanástej, nerobili poľovníci, ale americký kolonisti a platený zabijaci napr. Bufallo Bill, ktorý ich masom zásobovaly robotníkov na stavbe železnice.

  V súčastnosti sú tiež ohrozené mnohé druhy vyhynutím či už regionálne alebo globálne, no ani tie neohrozujú poľovníci, ale nepriaznivé zmeny prípadne zánik ich životného prostredia, pytliaci a priekupníci s ich lukratívnymi produktmi najma kvôli tradičnému orientálnemu ľudovému liečitelstvu (telá tigrov, rohy nosorožcov, žlčníky medvedov atď.) alebo priemyselnému spracovaniu (slonovina, mrožie kly, kožušiny z ohrozených druhov atď.).

  Mnohý ortodoxní ochranári zastávajú názor, že prírodu treba ponechať na samoreguláciu a preto poľovníctvo vôbec nieje potrebné, že nieje potrebý ani lov r-stratégov, ani k-stratégov, lebo ich počty budú regulivať predátori. U nás by poľovníkov najradšej nahradily vlkmi, rysmi a medveďmi, prípadne líškami a jastrabmi. Všetku reguláciu početnosti zvery teda chcú ponechať na jej prirodzenú mortalitu: kompenzačnú mortalitu lovom chcú úplne vylúčiť.

  V súvislosti s týmito názormi treba v prvom rade povedať, že by to prinieslo veľké ekonomické straty a zdravotné problémy. Odpadla by produkcia diviny, export živej zveri atď. Na druhej strane by sa zver začala premnožovať, robiť neúnosné škody a rozširovali by sa medzi ňou rôzne nákazy, prenosné aj na hospodárske zvieratá, prípadne i na ľudí. Stavy predátorov by museli byť možno aj desaťnásbne vyššie ako v súčastnosti, aby stačili početne regulovať tú záplavu zvery. Pochopiteľne, že by napádaly aj hosp. zvierata a aj´ľudí (napr. v indii nezabíjajú vlkov a tie veľmi často zabíjajú ďeti) a rozširovaly by rôzne choroby (najma besnotu). Je preto jasné, že v kultúrnej krajine je takýto spôsob manažmentu zvery nemyslitelný. O takom niečom je možné uvažovať, len na obrovských človekom nedotknutých priestranstvách ktorých je na svete málo. Dokonca aj v Afrike je napr. lov slonov nevyhnutný, lebo inak by sa natoľko premnožily, že by celkom zničili celú potravnú základňu a tak by ohrozili aj existenciu mnohých ďalších druhov... Preto sa na lov treba pozrieť aj z iních hľadísk a odpovedať si: áno, človek je oprávnený loviť zver samozrejme za určitých podmienok a z úctou.

 

Autori (Doc. Ing Alexander Bakoš, CSc.  Doc. Ing. Pavel Hell, CSc  a ja =)

 

Lovu zdar! V.J

 

    Počet lovcov neustále klesá. Verejnosť ich pozná čím ďalej tým menej. Činnosti, ktorých účel a záujmy bývajú nedocenené. Poľovníci  prechádzajú do defenzívy, kde ešte viacej prehlbujú prepasť medzi sebou a nepolovníkmi. Je zrejmé, že tadiaľto cesta nevedie. Poľovníci musia voliť inú taktiku k novuzískaniu priazne verejnosti, a to prostredníctvom pozitívných postojov založených na dialógu a objasnovania.

    Názor verejnosti na poľovníctvo je jasne rozdelený s tým, že v jeho neprospech sa vyslovilo podľa prieskumov o 5 -10 % hlasov viacej ako v jeho prospech. Ešte pred dvatsiatymi rokmi nemalo približne 30 % dotazovaných na túto otázku žiaden názor. Dnes toto číslo nedosahuje ani 5 %, čo môžme považovať za  dôsledok toho, že sa o tejto problematike začalo v spoločnosti hovoriť. Z prieskumov a štúdií zameraných na vnímanie poľovníctva  vyplívajú zasadné tendencie.

    Väčšina odporcov poľovníka nepozná. Tí, ktorí sa k tejto aktivite stavajú negatívne, vo svojom okolí žiadneho poľovníka nemajú. Naopak tí, ktorí sa vyslovily pre jeho prospech, v 90 % prípadoch aspoň jedného poznajú. Hodnotenie tejto záľuby vzbudzujú vášnivé reakcie, preto závisí na znalostiach , ktoré o nich spoločnosť má.

    Najkritickejšie sú ženy. Ženy sa k lovu ,teda k poľovníctvu stavjú väčinou negatívne, čo u mužov toľko neplatí. Presadzovanie ženských hodnôt je charakteristické pre spoločenský  vývoj v poslednom štvrťročí. Taktiež k najväčším odporcom patria ľudia vo veku 25 - 35 rokov.

    Ak je teda lov obstarožný, čo sa týka praktík, potom svojími hodnotami je moderný. Symbolizuje pripútanosť k rodnej pôde, k jej kultúre a gastronómii, odmietaniu strojenosti a vyhledávaniu skutočných radostí, určita zakorenenosť k prírode a v poslednej rade aj jej ochranu. Práve tým, že sa oprie o tieto silné hodnoty, ktoré sú v súlade s vývojom spoločnosti, si môže poľovníctvo získať v očiach stále stúpajúceho počtu nepoľovníkou, nelovcou novú legitimitu.      

                                                                                                                                                                          Admin (M.Š.)